K storočnici poľovníckej výstavy v Poprade
Na území Uhorska prinieslo 19. storočie dôležitý posun v organizovaní poľovníkov. Prvým takýmto združením na území dnešného Slovenska bol Kesmarker Jagdverein založený v Kežmarku v roku 1833. Do konca tohto storočia v okolí vznikli ďalšie a to: Novoveská poľovnícka spoločnosť v roku 1860, Prešovská zveroošetrujúca spoločnosť a Walendorfer Jagdverein v Spišských Vlachoch 1872, Belaer Jagdgesellschaft 1880 a Spišsko-Belanská poľovnícka spoločnosť 1889. Za vlády cisára Františka Jozefa I., bol prijatý zákonný článok XX/1883 o poľovníctve, ktorý ustanovil jednotné pravidlá lovu na území vtedajšieho Uhorska a jeho platnosť sa na Slovensku udržala až do konca druhej svetovej vojny. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 boli prijaté vykonávacie predpisy a začala sa intenzívnejšie rozvíjať ochrana zveri.
Ešte pred Ustanovujúcim valným zhromaždením Loveckých ochranných spolkov na Slovensku, ktoré sa uskutočnilo 10. 12. 1920, schválilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska stanovy LOS. V jednom z článkov sa uvádzalo, že: „LOS môže využívať všetky pomôcky a zariadenia na vzorné a správne vykonávanie lovu a na zveľaďovanie poľovníctva usporadúvaním výstav, odborných prednášok, vydávaním časopisov a pod.“ Poľovníctvo na Slovensku tak vychádzalo z dlhého a komplexného historického vývoja, ktorý v sebe spája tradície šľachty, právne normy a moderné prístupy k ochrane prírody.
Usporiadanie poľovníckych výstav v strednej Európe píše vyše 150 ročnú históriu. Osobitná poľovnícka kompozícia na svetovej výstave vo Viedni v r. 1873 je považovaná za prvú poľovnícku výstavu. Samostatná poľovnícka výstava sa uskutočnila v r. 1891 v Prahe, ďalšia v r. 1900 v Paríži a v r. 1902 v Budapešti.
Za prvú medzinárodnú výstavu poľovníckych trofejí sa pokladá výstava vo Viedni v Prátri organizovaná v dňoch 2. mája až 18. júna 1910 pod záštitou Františka Jozefa I. Vychádzajúc z počtu exponátov viac ako 20 tisíc a z počtu vystavujúcich krajín z takmer celej Európy, z USA, Kanady a Ruska je možné tejto výstave prisúdiť prívlastok svetová. Medzi najhodnotnejšie na nej boli trofeje z Uhorska, osobitne trofeje šľachty z územia Slovenska (Erdödy, Palffyovci, Andrassyovci, Karolyi, Forgách, Coburg, arciknieža Jozef August) a najmä knieža Christian Kraft Hohenlohe-Oehringen, ktorého Javorinské panstvo vo Vysokých Tatrách malo na výstave samostatnú expozíciu. Samostatnú expozíciu tvorili na výstave aj zbierky poľovníckych a chovateľských zariadení zo Strednej lesníckej školy v Liptovskom Hrádku a z Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Na tejto výstave sa najsilnejšie trofeje aj merali, prípadne vážili, čo pomohlo hodnotiacej komisii určiť poradie a súčasne to aj bol začiatok tvorby metód a pravidiel hodnotenia trofejí.
Lovecký ochranný spolok pre Slovensko mal v pláne usporiadať v druhej polovici mesiaca marca roku 1924 v Bratislave výstavu loveckých trofejí, ulovených na území Slovenska v dobe od počiatku roku 1914 až do konca roku 1923. S výstavou mala byť spojená: výstava priemyslu puškárskeho a loveckých nábojov i priemyslu, zaoberajúceho sa výrobou loveckej výzbroje, loveckých pomôcok, prípadne aj loveckých obrazov a svojráznych ľudových loveckých krojov a predmetov. Veľa členov valného zhromaždenia však nejavilo záujem a to z toho dôvodu, že nebola záruka ohľadom vystavených vecí. Za takých okolností sa každý obáva svoje trofeje (parohy), predstavujúce pre poľovníka neoceniteľné hodnoty, poslať do Bratislavy. Po zvážení týchto pripomienok sa zhromaždenie uznieslo, že podá návrh ústrediu, aby výstavu usporiadalo v Tatrách. Na základe tohto uznesenia usporiadať výstavu v Tatrách sa spišská miestna skupina písomne obrátila na ústredie LOS. Žiaľ usporiadanie poľovníckej výstavy sa muselo odročiť na neurčitú dobu, nakoľko chýbal k tomu potrebný kapitál.
Najvýznamnejšou udalosťou medzivojnovej histórie Karpatského múzea v Poprade bolo usporiadanie prvej Poľovníckej výstavy pre Slovensko v roku 1926. Pôvodne mala byť súčasťou hospodárskej výstavy v Kežmarku, ktorú organizoval Zväz nemeckých gazdov. Hlavným organizátorom poľovníckej výstavy bol redaktor časopisu Nimród Vidor Juráň. Po 1. svetovej vojne úzko spolupracoval MUDr. J. Červíčkom, prvým predsedom, ktorý dal podnet na založenie prvej poľovníckej organizácie na Slovensku, ktorej sa stal spoluzakladateľom. Ako poľovnícky hospodár v revíri mesta Spišská Belá mal neobmedzené možnosti lovu, on to však vôbec nevyužíval. Na jeho poľovnícke a ochranárske myslenie mal veľký vplyv jeho veľký priateľ huncovský veľkostatkár Ernest Bethlenfalvy. Jeho činnosť všemožne podporovali a do značnej miery aj ovplyvnili, najmä majiteľ Javoriny Hohenlohe, v tom čase najvýznamnejší a najzanietenejší propagátor poľovníctva na Slovensku.
Napriek rôznym obštrukciám okolo usporiadania poľovníckej výstavy bolo oznámené 1. 1.1926, že výstava sa uskutoční v mesiaci júl v Karpatskom múzeu v Poprade. Námestníkom výstavy bol Kazimír Kozlovský. Niekoľkoročná príprava rozsiahlej výstavy si vyžiadala ďalšiu prístavbu budovy múzea. Konečné rozhodnutie o potrebe stavby sa prijalo na výborovej schôdzi Karpatského spolku 27. marca 1926, ktoré zmluvne zaviazalo k realizácii stavebných prác staviteľa Júliusa Marcsána. Predbežný stavebný rozpočet predstavoval 54 000 korún. Zbierková akcia vyniesla spolku l8 000 korún, mesto Poprad poskytlo 12 500 korún. Konečná suma sa vyšplhala až na 70 000 korún. Bez poľovníckej výstavy by sa budova múzea určite nerozširovala, hlavne z finančných dôvodov. Po ukončení stavebných prác múzeum získalo dve nové výstavné miestnosti s výstavnou plochou 242 m2.
Hlavným organizátorom bola spišská miestna skupina LOS pod vedením Vidora Juráňa. Jeho spolupracovníkmi boli podpredseda LOS-u Nándor Jureczky z Jelšavy, Ernest Bethlenfalvy z Huncoviec, Edmund (Ödön) Justh z Necpál a Andrej Žufa z Liptovského Mikuláša.
Prostredníctvom časopisu Nimród vyzýval poľovníkov nielen z okolia, aby sa pričinili o to, aby sa na výstavu dostalo všetko to, čo sa spája s poľovníctvom. Okrem toho k výstave mal propagačné prednášky v Košiciach a Prešove. Touto činnosťou boli poverení Jozef Martinka, Elemér Köszeghy-Winkler, maliari Karol Šovánka, Peter Kern, Hanuľa, Dr. G. Grodkovský a J. Kocián.
Predsedom výboru pre hodnotenie trofejí bol Dr. Pavol Fábry, predseda LOS a podpredsedovia Andrej Žufa a Alex Belóczy. Na výstave boli trofeje z územia Slovenska, ako aj trofeje z iných krajín. Podpis Andreja Žufu ako podpredsedu výstavy, možno vidieť aj na udelených diplomoch za vystavené trofeje.
Jelenie a danielie trofeje hodnotili Nandor Jurecký, Andrej Žufa, Július Klimko a Jozef Pichler. Kamzičie a muflónie trofeje Ernö Bethlenfalvy, Jozef Martinka, Henrik Römer a Karol Šovánka. Srnčie trofeje Edemunt Justh, Kazimír Kozlovský, Zoltán Dénes, Branko Lacko. Diviačie kly hodnotili Bedrich Jóny, Ján Görgey a J. Pankovich. U parohatej zveri sa hodnotila veľkosť ruží, hrúbka a dĺžka parožia, rozloha, hmotnosť a celkový vzhľad (krása). Takto ohodnotené trofeje boli rozdelené do troch kategórií, čiže boli ohodnotené I., II. a III. cenou a udelené im boli masívne štíty s nápisom „Poprad 1926“. Okrem toho trofeje ulovené po roku 1914 na Slovensku boli ohodnotené I. a II. cenou a mohli sa zúčastniť o umiestnenie v štyroch oblastných súťažiach, na ktoré bolo rozdelené územie Slovenska. Tam sa prihliadalo na klimatické podmienky, rastlinstvo a nadmorskú výšku. Z kamzičích trofejí boli 3 ocenené zlatou, 34 striebornou a 54 bronzovou medailou. Z diviačích trofejí bola 1 zlatá, 8 strieborných a 9 bronzových trofejí.
Na výstavu sa tešil aj knieža Christian Hohenlohe, nielenže prispel svojimi kapitálnymi trofejami, ale aj finančne. Bol významným znalcom tatranskej prírody, ochrancom všetkého živého, ale aj vášnivým poľovníkom a publicistom. Napriek tomu, že jeho dobové poznatky o ochrane prírody neboli na dnešnej úrovni a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním a jeho personálom spravované územie predstavovalo pri vzniku TANAPu, a dodnes predstavuje, prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti národného parku. Navyše, mnohé "jeho" prírodo-ochranné opatrenia plynule prešli i do prírodo-ochranných zásad nielen samotného TANAPu, ale ako funkčné sú dnes známe z národných parkov v celom svete. Žiaľ tesne pred otvorením výstavy dňa 14. mája 1926 vo veku 78 rokov zomrel v Szomogyszobe. Jeho telo priviezli do Javoriny a pochovali vedľa manželky Otílie.
Výstava sa konala pod záštitou prezidenta republiky, ministra poľnohospodárstva, školstva a národnej osvety a ministra pre správu Slovenska, župana Podtatranskej župy, ako aj predsedu LOS. Poľovnícku výstavu slávnostne otvoril Dr. Pavol Fábry, predseda Loveckého ochranného spolku. Ministrov poľnohospodárstva JUDr. Juraja Slávika, JUDr. Jozefa Kállay, pre správu Slovenska a JUDr. Jána Krčmára ministra školstva a národnej osvety zastupoval JUDr. Ján Sekáč, župan Podtatranskej župy.
Svojimi trofejami prispeli viacerí v tom čase významní majitelia panstiev a tiež aj poľovníci, ktorí sa angažovali v novozaloženej poľovníckej organizácii LOS, ako gróf Ján Pálfy, Indrich Apponyi, bulharský cár Ferdinand Coburg, Andrássyovci, Revayovci, Sztarayovci, Csákyovci, ako aj poľovníci spišských, šarišských, liptovských a gemerských revírov. Vystavovateľom sa podarilo zozbierať obrovské množstvo pytliackych zbraní, ktoré dokazovali, čoho je človek schopný, aby sa nezákonným spôsobom mohol zmocniť zveri. Vystavoval sa tu aj poľovnícky nábytok, ako aj rôzne úžitkové predmety týkajúce sa poľovníctva. Návštevníkov zaujali aj tri diorámy doplnené maľbami Eleméra Köszeghy-Winkler, Petra Kerna a Karola Šovánku. Ten bol aj autorom výstavného plagátu, ako aj pohľadnice pri príležitosti výstavy s tým istým námetom. Najviac exponátov bolo z regiónu Spiša a Liptova, menej z Gemera, Zemplína, Šariša, stredného, západného Slovenska a Podkarpatskej Rusi.
Atrakciou výstavy bol priestor pod schodiskom vytvorený Ladislavom Juráňom, kde v lesnej húštine stáli proti sebe medveď a veľký diviak. Výstava bola veľmi úspešná. Konala sa v piatich miestnostiach múzea.
V časopise Nimród z 15. 7. 2026 sa okrem iného písalo: „Lovecká výstava Loveckého Ochranného Spolku pre Slovensko, lepšie rečeno Vidora Jurána stala sa skutkom, bola zahájená a môžu sa ňou pokochať nielen lovci, myslívci, lež aj tisíce laikov. Výstava Juránová je pekným ovocím nadľudskej jeho práce a bohatstvo tuná nashromaždené a usporiadané dosvedčuje neúnavnosť, nezmerné oduševnenie vytrvalého, vyrozumného odborníka Spišiaka. Po prechádzke vykonanej v dvoranách výstavy získame presvedčenie, máme ten názor, že takú výstavu mohol a vedel usporiadať len Vidor Jurán a že bez Vidora Jurána Slovensko by sa nebolo mohlo pochváliť nielen tak skvelou, veľkolepou, lež pravdepodobne vôbec žiadnou loveckou výstavou.“
Dňa 11. júla navštívili výstavu účastníci valného zhromaždenia LOSu. Pri tejto príležitosti Vidor Jurán povedal: “Považujeme za úplne nemožné a nechceme veriť, že by sa našiel presvedčený poľovník, ktorí by si našu loveckú výstavu nepozrel, ktorá dľa doterajších posúdkov úsudkov čo do vystavených jeleních parohov sa vyrovná 1910-ročnej viedeňskej a 1896-ročnej budapeštianskej loveckej výstave, čo do srnčích parohov a trofeji (klov) diviakov menované výstavy ďaleko predstihne“.
Po skončení výstavy zostala väčšina predmetov v zbierkovom fonde múzea. Aj keď sa pred výstavou uskutočnila zbierka výstavného fondu, do ktorej prispeli ako jednotlivci tak aj spolky a mestá, výstava skončila so značným finančným deficitom. Andrej Žuffa poskytol ústrediu LOS v Bratislave na výstavné účely bezúročnú pôžičku 30 000 Kčs, ktorú LOS postupne splácal po dobu 10 rokov. Z výstavy bol vydaný aj trojjazyčný katalóg (slovenský, nemecký a maďarský). Výstavy sa zúčastnili aj košickí predajcovia poľovníckych potrieb, košický puškár S. Schwarberg, predajca zbraní Ján Quirsfeld, klenotník Hanzer a veľa drobných predajcov. Prilákala niekoľkonásobne viac návštevníkov (okolo 5 200), ako za celý rok.
Ocenené trofeje na výstave
Za najsilnejšie kamzičie rožky z Vysokých Tatier Andrej Žuffa - hlavná cena bronzová soška.
Za najsilnejšie srnčie parožie Tibor Hubay - strieborná tabatierka.
Za raritnú trofej srnca Ferdinand Jureczky - strieborný srnec.
Za najvyššie srnčie parožky Ján Görgey - strieborná plaketa.
Za najsilnejšie diviačie kly Pavel Geruška - strieborná tabatierka.
Za najsilnejšie jelenie parožie hl. lesný Schindler - strieborná tabatierka.
Za najsilnejšie kamzičie rožky Indrich Apponyi - strieborná plaketa.
Za druhé najlepšie srnčie parožie Ján Görgey – obraz od Šovánku.
Za tretie najlepšie srnčie parožie P. Michalík – strieborný venček.
Za najlepšie srnčie parožky III. okresu Ferdinand Jureczky - strieborná tabatierka.
Za druhé najlepšie jelenie parožie Haupt-Stummer – strieborný popolník.
Za najsilnejšie srnčie parožky Tatier knieža Christian Hohenlohe – obraz od Borútha.
Za najlepšie srnčie parožie I.okresu Karol Šovánka – viedenská bronzová soška.
Za najsilnejšie diviačie kly na Spiši Jindrich Römer st. - strieborná tabatierka.
Za najlepšie srnčie parožie na Spiši Kornel Folgens - strieborná tabatierka.
Za najsilnejšie kamzíčie rožky Tatier Juraj Koromzay – fajčiarske potreby.
Za dobré srnčie parožky Aurel Arnaul – bronzová plaketa.
Za dobré srnčie parožky Kazimír Kozlovský – obraz od Šovánku.
Za dobré srnčie parožky Dr. Gustáv Grodkovský – palička so striebornou rukoväťou.
Za dobré srnčie parožky Rudolf Juráň - palička so striebornou rukoväťou.
Za raritné kamzičie rožky Ernest Bethlenfalvy – strieborný venček.
Okrem udelených medailí boli ocenené aj ďalšie trofeje. Čestné ceny venovali na tento účel predovšetkým majitelia trofejí a niektoré mestá. Medzi spišskými cenami bol aj Hohenlohe kalich, ktorý mal byť putovnou cenou. Ten bol venovaný na základe rozhodnutia jury Cyrilovi, bulharskému kráľovičovi ako uznanie za zdarné a obetavé šetrenie zveri, ktoré vynaložil v revíroch prenajatých od spišského biskupstva do ďalšej výstavy. Žiaľ ďalšia sa nekonala.
Cieľom výstavy bolo:
- Povzniesť vážnosť a autoritu L.O.S.
- Popularizovať a rozširovať ochranu zveri a poľovníctva medzi širokými vrstvami obyvateľstva
- Odstránenie antipatie vznikajúcej proti návrhu zákona o poľovníctve
- Sústrediť vzácne zoologické a poľovnícke artefakty z územia Slovenska
- Zaevidovať tieto cennosti, aby mohli slúžiť pre budúcich výskumníkov poľovníctva
- Ustálenie základov ochrany zveri
- Riešenie niektorých sporných otázok týkajúcich sa zveri a poľovníctva
- Ukázať, že zákon o poľovníctve na Slovensku je zrovnoprávnený s poľovníctvom v historických zemiach.
Sprievodnou akciou počas konania výstavy bola pod vedením kynológov Dr. E. Ferenczika, Fr. Mikoletzkeho a K. Romana, v dňoch 3. - 5. júla výstava psov a súťaž poľovných psov v brlohovaní. Prihlásilo sa 29 foxteriérov a 12 jazvečíkov. Túto výstavu môžeme taktiež označiť ako prvú výstavu, na ktorej sa mohli zúčastniť psy zapísané v plemennej knihe z celého Slovenska. Jazvečíky posudzoval Edmund Fischer, Dr. Otto z Nemecka foxteriérov a Karel Podhajský ostatné plemená. Brlohovanie posudzovali Oskár Ehlers a Ladislav Luták. Ďalšia sprievodná akcia - strelecké preteky – sa uskutočnili v dňoch 24. - 26 júla, v Starom Smokovci.
Výstava má prvenstvo nielen v tom, že bola prvá na území Slovenska, ale aj tým, že počas jej trvania LOS dal podnet ministerstvu. To vydalo nariadenie v záujme ochrany dropa veľkého o zákaze odstrelu tohto vzácneho vtáka na Žitnom ostrove na 5 rokov. Bol vytvorený kynologický odbor LOS. Výstava súčasne dokázala aj to, že bola medzníkom a smerodajným faktorom v ochrane zveri na Slovensku, ktorá ráznym zakročením nezmyselné a nerozvážne zabíjanie zveri po vojne zamedzila.
Treba oceniť prácu všetkých na čele s Vidorom Juránom za entuziazmus, ktorý vložili pri príprave ako aj inštalovaní výstavy, ktorá otvorila cestu k propagácii slovenského poľovníctva.
Múzeá, ako to v ktorom sa nachádzame, hrajú kľúčovú úlohu v uchovávaní historických dokumentov, zbraní, trofejí a ďalších artefaktov, ktoré názorne ukazujú, ako sa poľovníctvo menilo a vyvíjalo od stredoveku až po dnešné časy.
V krátkosti o autorovi: "Narodil som sa v roku 1945 v Trnave. Možno povedať, že už pri narodení vo mne kolovala „zelená krv“. Tú mal otec, jeho brat i dedo a z maminej strany jej brat a tiež aj otec. Neskúmal som, ako to bolo v predchádzajúcich pokoleniach, či už vtedy to bolo dedičné. Veď dá sa povedať, že aj moja prvá fotografia z chlapčenských rokov u fotografa v ateliéri je s puškou na pleci. Prvé svoje správičky som posielal ako stredoškolák na korešpondenčných lístkoch do redakcie Roľníckych novín. Od prvého ročníka na vysokej škole som pracoval ako vedecká pomocná sila u Ing. Pavla Hella, už renomovaného autora, ktorý mal v tom čase vydaných už niekoľko kníh a veľké množstvo článkov. Spoločne s ním ako spoluautor som začal aj samostatne prispievať predovšetkým do časopisu Poľovníctvo a rybárstvo. V roku 1968 som ukončil vysokoškolské štúdium na VŠP v Nitre. Od roku 1969 som pracoval na poľovníckom oddelení VÚLH vo Zvolene. A od roku 1974 na ÚV SPZ v Bratislave. V roku 1978 som ukončil dvojročné postgraduálne štúdium z poľovníctva na VŠZ v Brne a Doktorandské štúdium v roku l986 na VÚŽV v Nitre. Od roku 1993 až do odchodu do dôchodku som pracoval vo vydavateľstve PARPRESS. Som autorom a spoluautorom vyše 2000 článkov, autorom 12 knižných publikácií a spoluautorom 6 publikácií. Som rád, že moja záľuba ktorá ma sprevádza celý život, nebola len záľubou, ale stala sa mi na mnohé roky mojím povolaním až do odchodu do dôchodku. Tento čas síce nastal, skončila sa moja práca ako povolanie, ale nekončí sa moja záľuba a práca v prospech poľovníctva, v prospech voľne žijúcej zveri. " Ing. Jozef Herz, PhD.
