Články

Napoleon Bonaparte - cisár, dobyvateľ

 

images/stories/clanok_obr/jacques-louis_david_007.jpg

 

Tento rok uplynie hneď niekoľko okrúhlych výročí, ktoré úzko súvisia s jednou z najvýznamnejších a najkontroverznejších postáv európskej a svetovej histórie - Napoleonom Bonaparte. Napoleon bol človek ktorého kariéra sa začala v armáde, dosiahol hodnosť cisára, bol najmocnejším človekom na svete a nakoniec zomrel sám na skalnatom a pustom ostrove Sv. Heleny uprostred ničoho.

Narodil sa ako druhé z ôsmich detí 15. augusta 1769 v meste Ajaccio na francúzskom stredomorskom ostrove Korzika. Napoleon mal vo svojom rodokmeni predkov z Talianska, dokonca Longobardov a testy DNA prekvapujúco ukázali, že niektorí jeho predkovia mali korene na Kaukaze a v severnej Afrike. Jeho otec Carlo Buonaparte bol politicky aktívny a v roku 1777 bol vymenovaný za predstaviteľa Korziky na kráľovskom dvore Ľudovíta XVI.

 

Napoleon dostal základné vzdelanie v náboženskej škole v Autun a následne sa dostal na vojenskú akadémiu Brienne-le-Château a v roku 1784 bol prijatý na elitnú vojenskú akadémiu École Militaire v Paríži, kde sa vďaka tomu, že vynikal v matematike, začal orientovať na výcvik dôstojníkov delostrelectva. Počas štúdii mu zomrel otec, čo v konečnom dôsledku znížilo jeho finančné príjmy a tak musel jeden dvojročný kurz absolvovať za polovičné obdobie. Napokon sa stal prvým Korzičanom, ktorý úspešne absolvoval túto prestížnu vojenskú akadémiu. Počiatky jeho vojenskej kariéry sa krátko po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie niesli v znamení bojov. Napoleon sa zamiešal do zložitého konfliktu rojalistov, revolucionárov a korzických nacionalistov na svojom rodnom ostrove a onedlho na to bola jeho rodina, vďaka rozporom s vládnucimi elitami na ostrove, nútená ujsť na francúzsku pevninu. V roku 1793 bol vymenovaný za veliteľa delostrelectva v rámci republikánskych síl, ktoré obliehali mesto Toulon. To sa postavilo proti revolucionárom a s podporou Britov odolávalo útokom. Napoleon sa rozhodol obsadiť vyvýšený kopec, z ktorého následne jeho delá zahnali britské lode. Vďaka tomuto počinu  Napoleon, ktorý bol počas boja ranený, získal hodnosť brigádneho generála a tzv. Výbor pre verejné blaho mu neskôr odovzdal do rúk velenie nad delostrelectvom francúzskej tzv. Armée d'Italie.

images/stories/clanok_obr/napoleon/foto . 01.jpgVyznamenal sa v boji proti jednotkám Sardínskeho kráľovstva, avšak krátko na to bol niekoľkokrát presunutý v rámci vojenského zaradenia. V roku 1795 sa jeho kariéra dostala do slepej uličky, keďže jedno zo zaradení odmietol akceptovať. Bol zbavený hodnosti generála a ocitol sa vo veľmi zložitej situácii. V októbri toho istého roku bol poverený obranou síl konventu v Palais des Tuileries na ktorú zaútočili rojalisti. Napoleon ich vďaka veľkým delám veľmi tvrdo odrazil a tento úspech mu vyniesol skvelé postavenie a veľké bohatstvo a rešpekt. Jeho vojenská kariéra sa reštartovala a opäť sa stal veliteľom armády dislokovanej na hraniciach s Talianskom.

V rokoch 1796 - 1797 sa rozbehla úspešná vojenská kampaň v Taliansku. Napoleon porazil sily severotalianskych štátov a Rakúska. Rakúšanov prinútil rokovať o mieri a  zároveň mocné Benátky ku kapitulácii. Počas tejto kampane využil svoje vedomosti a danosti pre stratégiu a inováciami vo vojenstve ukončil používanie konvenčnej vojenskej taktiky. S veľkými poctami a slávou sa vrátil do Paríža kde jeho vplyv začal prudko stúpať.

V roku 1798 Napoleon odložil plány invázie do Británie a namiesto toho sa rozhodol realizovať útok na Egypt, s cieľom oslabiť vplyv Britov na Blízkom východe a posilniť pozície Francúzska v oblasti. Napoleon sa cestou zastavil na Malte, ktorú bez problémov obsadil a vytvoril z nej silnú námornú základňu. V Egypte porazil vládnucich Mamelukov v Bitke pri pyramídach, avšak britský admirál Nelson krátko na to zničil francúzsku flotilu. Napoleon následne podnikol výpravu za účelom dobytia pobrežných miest v Sýrii, avšak len s prechodným úspechom, keď síce porazil osmanské vojsko, no jeho jednotky oslabil mor a z oblasti musel ustúpiť späť do Egypta. História si pamätá najmä Napoleonov brutálny útok na mesto Jaffa, keď zajatých obrancov nechal popraviť utopením, alebo bajonetmi, aby ušetril muníciu, po tom čo sa dozvedel, že ide o bývalých vojnových zajatcov, ktorí sa už do boja zapojiť nikdy nemali. Egyptská výprava však priniesla aj jeden veľký objav - nájdenie tzv. Rosettskej dosky, ktorá bola kľúčom pri rozlúštení egyptských hieroglyfov.

Po návrate do Egypta Napoleon úspešne rozdrvil osmanskú obojživelnú inváziu a uchránil francúzske záujmy v krajine.

Počas Napoleonovho pobytu v severnej Afrike utrpelo Francúzsko niekoľko nepríjemných porážok v Európe a Direktórium, ktoré krajinu riadilo mu poslalo príkaz na návrat, avšak ten sa k nemunedostal. Napriek tomu Bonaparte predvídal, že jeho prítomnosť v Európe je nutná a vrátil sa do vlasti dobrovoľne - aj keď, ako sa ukázalo, v súlade so želaním vlády. Medzitým začali francúzske vojská víťaziť a situácia krajiny sa zlepšila. Napoleon  však vycítil slabosť Direktória a pripravoval puč, vďaka ktorému sa nakoniec dostal do pozície Prvého Konzula.

Z tohto postavenia začal ťaženie v roku 1800 do Talianska, kde francúzske sily stratili niekoľko pozícii. Celá akcia sa však začala nezdarom a situáciu zachránili iba jednotky francúzskych vojakov obkľúčené v Janove, ktoré sa však dokázali udržať a viazať rakúske sily. Rakúšania následne utrpeli porážku pri Marengu a následne pri Hohenlindene, čo ich donútilo uznať francúzske územné zisky. Napoleon prežil aj prvý atentát a jeho hviezda začala stúpať.

Obdobie rokov 1801 a 1802 sa však vyznačovalo niekoľkými vážnymi problémami. Mier v Európe bol krehký a nestabilný a súčasne na Haiti vypukla vzbura, ktorú francúzske vojsko nedokázalo vyriešiť. Napoleon si tiež uvedomil nemožnosť brániť francúzske kolónie v severnej Amerike a predal ich Spojeným štátom.

Séria sprisahaní a pokusov o prevrat však pokračovala, no Napoleonova polícia ich dokázala všetky eliminovať. Aby Bonaparte predišiel pokusom o návrat Bourbonovcov k moci, 2.12. 1804 sám seba korunoval v katedrále Notre Dame za francúzskeho cisára a ústavou si nechal garantovať dedičné právo svojej dynastie na moc,  čím chcel eliminovať snahy Bourbonovcov. Podľa odhadov práve v tomto roku dosiahla svetová populácia miliardu obyvateľov a Napoleon je považovaný za najmocnejšieho muža tej doby.

V tzv. Tretej koaličnej vojne v rokoch 1803 - 1805 bojovali Francúzi proti koalícii Rakúska, Veľkej Británie a Ruska. Napoleonova snaha o inváziu na ostrovy bola prekazená námornými porážkami spojenej francúzskej a španielskej flotily, ktoré utrpela od Britov. Francúzsky cisár sa tak zameral na vojnu proti Rakúsku. Najprv ho porazil v bitke pri Ulme a následne v tzv. Bitke troch cisárov v roku 1805 pri Slavkove (proti sebe stáli francúzsky cisár Napoleon, rakúsky cisár František I. a ruský cár Alexander I.). Porazené strany boli nútené uzavrieť tzv. Bratislavský mier, ktorý potvrdil hegemóniu Francúzska v Európe.

Krátko na to nasledovala tzv. Vojna štvrtej koalície v rokoch 1806 - 1807. Napoleon bleskovo porazil Prusov pri Jene a vo februári 1807 rozpútal  nerozhodnú krvavú bitku proti Rusom pri Jílovom. Rozhodujúce víťazstvo tejto vojny dosiahol pri Friedlande. Následne sa Napoleon pokúsil presadiť tzv. kontinentálnu blokádu, v snahe zničiť ekonomiku Británie, ale v tomto nebol úspešný.

Veľkú zásluhu na tomto fakte malo okrem iného aj Portugalsko, ktoré odmietlo akceptovať Napoleonove nariadenia. Francúzsky cisár ho napadol a porazil, no súčasne s ním podnikol inváziu aj do Španielska a zosadil vládnuceho panovníka. Cisár si nepochybne myslel, že podmanenie Španielska prebehne bez problémov, ale fatálne sa mýlil. Obyvatelia krajiny začali praktizovať tzv. partizánsku vojnu, na ktorú neboli Francúzi vôbec pripravení. Boje v Španielsku trvali s podporou najmä Britov až do Napoleonovej abdikácie a podľa odhadov v nej bojovalo 300 000 najlepších francúzskych vojakov. Samotný Bonaparte vo svojich pamätiach napísal, že to bola práve táto vojna, ktorá bola príčinou jeho skazy.

images/stories/clanok_obr/napoleon/foto . 03.jpgV rokoch 1809 - 1810 vypukla ďalšia, v poradí už piata vojna koalície, ktorej muselo Francúzsko čeliť od revolúcie. Rakúšania nedokázali naplno využiť svoje počiatočné úspechy a tak umožnili Francúzom, po preskupení vojsk, prevziať iniciatívu. Napoleon ponúknutú výhodu využil a Rakúšanov znova porazil tento raz pri Wagrame. Britom prekazil pokus o inváziu v Belgicku a nekompromisne sa vysporiadal aj s problémami s pápežom a cirkvou  v Taliansku. Pápež bol uväznený, aj  keď nie priamo na jeho príkaz.

Od roku 1811 sa opäť zvyšovalo napätie medzi Francúzskom a Ruskom. Rusi nie veľmi spoľahlivo dodržiavali kontinentálnu blokádu Británie a nakoniec od nej otvorene upustili. Cár Alexander sa pod tlakom zo strany svojich poradcov,  začal pripravovať na inváziu do Francúzskeho impéria. Napoleon sa však o tom dozvedel a aj napriek varovaniam, chcel sám prevziať iniciatívu a zaútočiť na Rusko. So svojou Grand armée - teda takmer pol miliónom mužov zaútočil v roku 1812 na Rusko. Rusi sa vyhýbali veľkému stretu oboch armád a vťahovali Napoleona hlbšie do Ruska. Francúzi uplatňovali taktiku spálenej zeme, keď ničili všetko, kadiaľ prešli. Došlo k menšej bitke o Smolensk, ktorú Francúzi vyhrali a pokračovali ďalej na Moskvu. Tu sa však postavili Rusi v plnej silne na odpor pri Borodine. Napoleon túto bitku označil za najťažšiu, hoci ju vyhral i keď s veľkými stratami, viac ako 35 000 padlých a zranených. Rusi stratili viac ako 44 000 vojakov. Napoleon vstúpil do Moskvy, no tú Rusi zapálili a Francúzi sa po mesiaci z mesta stiahli. Bonaparte si myslel, že pád Moskvy túto vojnu skončí, no Rusi v boji pokračovali. Cisár sa musel stiahnuť späť do Francúzska, nakoľko sa obával straty kontroly v Európe. Rusi ho však prinútili ustupovať tou istou cestou, ktorou prišiel a ktorú si Francúzi de facto sami vypálili a vyplienili. Z toho dôvodu mali pri ústupe vážny problém so zásobovaním. k čomu sa pridala povestná ruská zima a prepady ruských oddielov kombinované útokmi v tyle. Francúzska Grand armée mala pred inváziou takmer pol milióna mužov, no po návrate z Ruska už len menej ako 40 000 vojakov.

V rokoch 1812 - 1813 začala vojna tzv. šiestej koalície. Európske štáty totiž vycítili príležitosť po fatálnom zlyhaní Napoleona v Rusku a zmobilizovali svoje sily. Bonaparte im v roku 1813 zasadil niekoľko úderov, no Francúzske sily boli po mobilizácii v počte 350 000 vojakov značne prečíslené. Napoleon síce bitky vyhrával, no prehrával vojnu, keďže nepriatelia sa k nemu približovali zo všetkých strán. V marci 1814 bol obsadený Paríž a armáda odmietla vykonať Napoleonov rozkaz pochodovať na mesto. Bonaparte nemal inú možnosť než 11.4. 1814 bezpodmienečne abdikovať z pozície francúzskeho cisára. Jeho prvotnú podmienku, aby moc prešla na jeho syna, armáda zamietla.

30.5. 1814 bol Napoleon I. umiestnený do exilu na ostrov Elba. Boli mu ponechané tituly, avšak bol si vedomý faktu, že sa chystá jeho odsun na ďaleký pustý ostrov uprostred Atlantiku. Rozhodol sa teda z Elby utiecť späť do Francúzska. Regiment, ktorý ho mal zadržať mu umožnil postaviť sa na jeho čelo a 20. 3. 1815 už bol Bonaparte späť v Paríži. Zorganizoval vojakov v počte 200 000 mužov a rozhodol sa prevziať iniciatívu vo vojne, ktorá proti nemu ihneď vypukla. Británia, Prusko, Rusko a Rakúsko hodlali Napoleona definitívne poraziť. Cisár dorazil do Belgicka a pri Waterloo zaútočil na pozície Britov pod velením Wellingtona. Tí vydržali vo výbornom postavení niekoľko ťažkých útokov a následne museli Francúzi čeliť ataku Prusov, ktorým velil von Blücher. Napoleonova armáda sa rozpadla a Bonaparte požiadal o azyl Britov.

Umiestnený bol na ďaleký pustý ostrov Sv. Heleny, uprostred južného Atlantiku, kde v roku 1821 za záhadných okolností zomrel. Jeho telo je umiestnené v sarkofágu v priestoroch Invalidovne v Paríži.

Napoleon Bonaparte sa stal symbolom vojenského génia a prezieravého politika no i nekompromisného a tvrdého vládcu.

Mgr. Pavol Minarčák

zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Napoleon_Bonaparte

Ilustračné foto: http://de.wikipedia.org/wiki/Napoleon_Bonaparte

Foto č. 1: Rodný dom Napoleona I. Bonaparta, Ajaccio, Korzika

Foto č. 2: Paríž, Invalidovňa(postavená 1675 - 1706), od 1840 hrobka Napoleona I. Bonaparta

Foto č. 3: Invalidovňa, sarkofág Napoleona I. Bonaparta

Foto č. 4: Invalidovňa, Napoleon I. Bonaparte, bronzová socha


Autor fotografií: Magdaléna Bekessová

 

Strojový preklad

Kalendár podujatí

loader